JOZEF V PUTIFAROVOM DOME (Gn 39)

            Jozef, predaný do Egypta, je navonok úplne v rukách ľudí, ale v skutočnosti na ňom stále vidíme stopy Božej ruky. Táto Božia ruka, ktorá ho polámala a dopustila, aby sa nespravodlivo dostal ďaleko od svojich, ho však aj držala, aby v cudzine nezahynul, ale aby sa dostal do neočakávanej výšky. Cesta k tejto výške však ešte bude dlhá.

            Teraz ho vidíme v Egypte na trhovisku, kde tovarom sú ľudia, najmä mladí. Muselo to byť niečo zdrvujúce pre jeho jemnú dušu, lebo, ako to vidíme neskôr, Jozef bol človekom s výnimočnými schopnosťami vládnuť a viesť druhých. Tu je tovarom. Egypťan Putifar, veliteľ kráľovskej stráže, veľmi vážený kupec, zdá sa, mal čuch na ľudí. V tomto mladom 17-ročnom Hebrejovi spoznal nevšedné schopnosti. Bola to výborná kúpa, lebo pod rukami tohto mladíka sa mu všetko darilo a čoskoro ho ustanovil za správcu nad celým svojím domom. Je možné, že za svoje povýšenie mohol Jozef vďačiť nielen Putifarovi, ale aj priazni Putifarovej ženy.

            Súčasne s Jozefovým povýšením sa uvádza, že bol peknej postavy a pekného vzhľadu. (39,6) Je prvým mužom, o ktorom Biblia takéto niečo hovorí. Putifarova žena to bezpochyby zaregistrovala. Vekový rozdiel medzi nimi nemusel byť veľký. Pozdvihla svoje oči (39,7) môžeme správnejšie preložiť ako obracala svoje oči k Jozefovi. A nielenže obracala svoje oči k nemu, ale začala ho prenasledovať náruživou láskou. Núkala sa mu. Trápna situácia. Niektorí sa s takýmto ohníkom radi trochu pohrajú. Jozef nie. A čím rozhodnejšie bolo jeho „nie“, tým náruživejšia bola jej láska.

            Jedného dňa mu povedala: „Ľahni si so mnou!“ (39,7) V hebrejčine tento príkaz pozostáva iba z dvoch slov. Úsečnosť tohto rozkazu naznačuje postoj, aký zaujímala Putifarova žena k svojmu otrokovi. Pre muža je sexuálne pokušenie veľkým pokušením. V tom čase mohol mať Jozef okolo dvadsaťpäť rokov, teda bolo to v čase, kedy sa u mužov nástojčivo hlási mužská sila. Jozef odmietol. „Prečo?“ pýta sa odmietnutá. „Pretože si jeho žena!“ (39,9) A keď domáca pani stále nechápe, odvolá sa Jozef na svoje svedomie: „Akože by som mohol urobiť toto veľké zlo a zhrešiť proti Bohu?“ (39,9)

            A prehovárala Jozefa deň čo deň. (39,10) V jeden raz, keď v dome nebol nikto a sa mu opäť núkala, vtedy s Jozefovým „nie“ jej ostal v rukách aj jeho plášť. Cíti sa urazená a pokorená. Ukazuje sa, že Putifarova žena nie je len ženou, ale aj paňou, ktorá je naučená vládnuť a rozkazovať. Je zvyknutá na to, že všetci jej vrtochom vyhovejú. A tak láska, ktorou náruživo milovala, sa mení na nenávisť, schopnú vrhnúť do hlbokej priepasti žalára.

            Roztrhaný a zakrvavený plášť z rúk Jozefových bratov kedysi nepripustil pochybnosti o jeho smrti, tentokrát rúcho v rukách Putifarovej ženy nepripúšťa nijaké pochybnosti o jeho vine. Jediným svedkom nevinného Jozefa je svätý Boh, a ten teraz mlčí. Pre nás z tohto príbehu plynie poučenie, že nemožno veriť každému obvineniu, aj keď zdanlivo vyzerá pravdivé. Nie každý plášť je dôkazom viny.

            Keby bol Jozef povolil hriechu, nebol by sa dostal do žalára. Ale nikdy by sa nedostal tam, kde ho Boh chcel mať. V celom Jozefovom príbehu máme meno Boha spomenuté iba 26-krát, čo je na tak rozsiahly príbeh veľmi málo. V tejto kapitole, ktorá opisuje Jozefovo najväčšie poníženie, sa nachádza až 8 referencií na Boha. Tým akoby nás svätopisec chcel uistiť, že i keď Boh mlčí, predsa Jozefa neopustil. Boh nemusí byť prítomný iba tam, kde je úspech a prosperita.

            Putifar bol mužom vysokého spoločenského postavenia, ale v súkromí bol slabochom. Nepoznal si ani vlastnú ženu a veril jej. Niektorí exegéti pripúšťajú, že jej neveril celkom, inak by trval na treste smrti, ktorý bol určený pre takéto previnenie, a nezvolil by väzenie, ktoré bolo miernejším trestom.

            Jozef predaný do otroctva stratil otca, vlasť a slobodu. Teraz, nespravodlivo obvinený stratil aj svoju statočnosť a česť. Jediné, čo mu ostalo, je čisté svedomie. Je typom všetkých nespravodlivo obvinených a tiež predobrazom Ježiša.

            Zastavme sa na chvíľu pri nás samých. Niekto by sa mohol opýtať: „Jozef bol šťastný, lebo našiel silu v sebe zvíťaziť, ale čo mám robiť ja, keď som bitku na tomto poli žalostne prehral a vyšiel som z boja celkom zranený?“ Milosť Božia je však väčšia ako naše pády. Náš Pán má pochopenie pre všetkých stroskotancov.

            Skôr ako by sme chceli súdiť Putifarovu ženu, pokúsme sa ju pochopiť. Nevieme veľa o tom, ako sa dostala do manželstva s Putifarom, ale je možné, že to nebolo z čistej lásky. Mohli ich spojiť majetky či manželova funkcia. Zrejme bola omnoho mladšia ako Putifar. On pre svoje postavenie mohol v dome často chýbať, a ona sa nudila. Záhaľka je koreňom mnohého zla. Nesmieme ju tiež automaticky považovať za pobehlicu, pretože keby ňou bývala, bolo by sa to o nej vedelo, a nikto by neuveril jej obžalobe.

            Je dosť možné, že za ich príbehom sa skrýva hlboká manželská kríza. Naša slovenská Biblia nazýva Putifara faraónovým dvoranom. Pôvodné hebrejské slovo ho označuje ako eunucha, vykastrovaného muža. Aby faraónovi dvorania neohrozovali faraónove manželky, obyčajne ich kastrovali. Takíto muži nedokázali potom pohlavne uspokojiť svoje manželky. Z tohto pohľadu sa krok Putifarovej ženy zdá byť ľudský a lepšie jej možno porozumieť.

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)